Mám 2 roky priateľa, výrazne staršieho. Od prvého stretnutia to bol veľmi intenzívny vzťah a šli sme do toho dosť po hlave. Nikdy o mňa nikto tak nestal, nerobil pre mňa toľko drobných gest. Priateľ je vášnivý motorkár a veľký cestovateľ pracovne aj v súkromí, vlastne väčšinu života strávil mimo SR. Avšak od začiatku ma uisťoval, že so mnou počíta aj do budúcnosti, má pozemok, na ktorom bude stavať a bolo by skvele tam byť spolu. Prvý pol rok som 2x náhodou prišla na nie úplne fér veci. Prvá bola, že keď boli na motorkách, založil si nejakú zoznamku a kamarátka ho tam našla a poslala mi to. Nechcela som sa v tom babrať, že je to napríklad starý účet, ale ona ho lajkla a sám ju od seba napísal, že by bolo fajn sa stretnúť napríklad na kávu, že je s kamarátom.
Ona mu potom písala, čo tam hľadá, on, že nič extra, ale zo rád spoznáva nových ľudí. Defakto nič hrozné, ale napriek tomu to bolo divné. Potom po nejakom čase to zase bolo dvojzmyselné písanie s jednou kamarátkou z rokov minulých, dokonca u nej chcel prespať raz keď išiel zase na motorku (to mi povedal sám a bol hrozne prekvapený, že mi to vadí). Veľa to otriaslo mojou dôverou, dovtedy som mu stopercentne verila. Nejaký čas som sa držala a po roku som bohužiaľ skĺzla k tomu, že som mu začala kontrolovať telefón. Áno, som hlúpa. Ale ten vnútorný pocit, že mi napríklad kália na hlavu a ja nič neviem, bol hrozno.
Pretože okrem týchto jeho neresti máme pekný vzťah, každý deň sa ozýva (máme medzi sebou 60 km), všade ma berie a aj v spoločnosti sa ku mne správa veľmi pekne. Vždy keď niekde je, spomenie si, dovezie maličkosť. Keď som pri nej, uvarí mi, namasíruje ma, v noci ma prikrýva dekou, keď sa odkopem. Zruši si plány s kamarátmi, aby mi išiel prezuť gumy, pretože moje bezpečie je vraj na prvom mieste. Sex výborný. Nie je škrt, je s ním zábava, máme si program povedať, naozaj vo všetkom ostatnom nemôžem povedať pol slova.