V minulosti sa povolanie učiteľa bralo ako niečo veľmi vzácne, hodné úcty. Učiteľ vyvolával nielen u žiakov, ale aj u samotných rodičov veľký rešpekt a bol veľmi uznávaný. Samozrejme, našli sa aj učitelia, ktorí si svojho postavenia v spoločnosti boli vedomí a mnohokrát ho aj poriadne zneužívali. Ale väčšina učiteľov, ktorí svoje povolanie brali naozaj ako povolanie, či lepšie povedané poslanie, svojich žiakov viedli a vzdelávali najlepšie ako mohli.
Doba sa mení
Tak ako sa mení doba, mení sa aj spoločnosť a s ňou sa zmenilo i postavenie školstva, vzdelávania a učiteľov vôbec. Len tí zostali rovnakí. Takí, ktorí svoje povolanie milujú, milujú deti a sú šťastní, keď im môžu odovzdávať svoje vedomosti, ale sú aj takí, ktorí učiteľovanie berú ako povinnosť, ktorú treba vykonávať. Každopádne treba povedať, že práca s deťmi je náročná. Možno by niekto chcel oponovať, že čo je ťažké na tom, dostať do pozoru 20 zvedavcov či pubertiakov, ale skutočnosť je iná. Nie je to žiadna hračka a kto si myslí opak, nech si to pokojne vyskúša.
Už veľa učiteľov, ktorí aj napriek tomu, že mali učiteľovanie radi, odišli zo školstva. A prečo? Pretože toto povolanie a vzdelávanie je na Slovensku nedocenené. Nejde ani tak o to, že platy učiteľov ani zďaleka nezodpovedajú namáhavej práci, ktorou je výchova a vzdelávanie, ale najmä preto, ako sú v spoločnosti vnímaní. Pretože väčšina ľudí vidí iba to, že učitelia údajne končia v škole na obed, rovnako ako deti. Že učitelia majú 2 mesiace prázdnin, ako deti.
Aká je skutočnosť?
Tí, ktorí aspoň trochu do toho vidia, nielen samotní učitelia, ale aj ich rodiny a deti ale vedia, že pravda je trošku iná. Tí vedia, že pracovná doba končí učiteľovi oveľa neskôr, ako ostatným pracujúcim. Pravda je taká, že výchovno-vzdelávací proces v škole s deťmi možno končí na obed, aj keď ani to nie je celkom pravda, pretože aj záujmové krúžky vedú poväčšine učitelia.
Po tom, ako zazvoní po vyučovaní sa učiteľovi začína „druhá šichta“ v zmysle prípravy na ďalší vyučovací deň, opravovania písomiek, kopírovania a zháňania materiálov na vyučovanie, pretože čuduj sa svete, nestačí učiť len to, čo je v učebniciach, nehovoriac o tom, že častokrát učiteľa čakajú stretnutia s rodičmi, či doučovanie detí, ktorým to na hodinách nejde tak dobre ako ostatným. A ak toto všetko nestihnú v škole, často sa stane, že večer, namiesto oddychu sa zaberú do opravovania diktátov či päťminútoviek. Nuž, aj takto vyzerá deň učiteľa, ktorý si nezaslúži ani to, aby ho rodičia či deti pozdravili na ulici, nie to ešte, aby spoločnosť pochopila, aký význam má jeho práca. Je smutné, že si to často neuvedomujú ani samotní rodičia, o ktorých deti sa títo učitelia starajú a venujú im viac času ako svojim vlastným deťom.